reagovali obyvatelia a šomrali, poniektorí nespokojenci i nadávali, že prisťahovalci nám tu prinesú nové móresy a celá cigánska osada sa k ním nasťahuje. Na hlavu toho, čo byt predával, sa zniesla kritika a výčitky, že či im to robí z pomsty.
Nastal deň, keď sa rómska rodina nasťahoval do bytu. Ostatní obyvatelia zbystrili pozornosť a čakali čo sa bude diať. V noci nám tu budú píliť uši, fidlikať na husliach a vybľakovať do rána, vraveli jedni a robiť z bytovky a okolia smetisko a onedlho tu budeme mať myší a potkanov viacej ako na „slávnom“ košickom sídlisku Lunik IX, pridávali sa druhí. Lenže prešiel týždeň, mesiac, dva a nič z toho sa neudialo. Ba naopak, Rómovia sa javili ako slušní ľudia, nikdy nezabudli spolubývajúcich pozdraviť, nerobili žiadny hluk a čo sa týka poriadku, ukázalo sa, že v čistotnosti sa im len tak hocikto z bielych nevyrovná. Dokonca keď niekto zabudol upratať vchod alebo tak spravil z lajdáctva, domáca pani tej rodiny sa snažila odstrániť neporiadok.
Istá obyvateľka bytového domu sa vyjadrila, že radšej by bývala v susedstve aj s viacerými slušnými rómskymi rodinami ako s jednou bielou, čo by bola problematická a konfliktná.
Nejaký čas obyvateľom trvalo, kým si na nových susedov zvykli, ale nakoniec mnohí z nich prišli na to, že ľudí posudzovať podľa farby pokožky a hádzať do jedného vreca len na základe predsudkov nemá zmysel.
